Jazyk je hlavným zdrojom sebaidentifikácie pre väčšinu ľudstva. Medzi primitívnymi národmi existuje úzka zhoda medzi dialektovými skupinami a príbuzenskými sieťami; v zložitejších spoločnostiach sú národné štáty často podobne definované jazykom. Naša snaha odhaliť pôvod a sociálne príbuznosti raných národov teda často začína pokusom zistiť, akým jazykom hovorili. Priame dôkazy o jazyku samozrejme chýbajú počas celého praveku.
Je to vynález písma, ktorý nám dáva prvý kľúč k reči. V raných civilizáciách však vzťah medzi písaným jazykom a hovoreným jazykom nebol nevyhnutne tesný a po mnoho storočí si malý počet písacích systémov musel vystačiť s veľkým počtom národov. Tí, ktorí si nevyvinuli žiadne vlastné písmo, si požičali spisovný jazyk svojich susedov. Tento jav je zjavný najmä v Núbii, kde sa v rôznych časoch histórie používalo najmenej šesť písaných jazykov. Z piatich, ktoré dokážeme rozlúštiť – hieroglyfy, gréčtina, koptčina, staronúbijčina a arabčina, iba jeden zodpovedá pôvodnému hovorenému jazyku. Nerozlúštený šiesty jazyk, merojčina, sa považuje za domorodý, pretože nemá vzťah k žiadnemu známemu jazyku, ale to samozrejme zostáva hypotetické.
Fotka je z Núbie, Wadi Saboua 1862. Nikdy sa nedozvieme, akými jazykmi sa hovorilo počas predgramotnej, kmeňovej fázy núbijskej histórie. Úzka kultúrna homogenita horizontov A a C spolu s nízkou hustotou obyvateľstva však prináša značnú pravdepodobnosť, že sa v celej oblasti, kde sa tieto kultúrne pozostatky nachádzajú, používal jeden jazyk. Dynastická civilizácia však rozšírila hranice Núbie oveľa ďalej a takmer určite priniesla do radu rôzne jazykové skupiny. Od čias Novej ríše by sme si pravdepodobne mali predstaviť aspoň rôzne dialekty, ak nie úplne nezávislé jazyky, pozdĺž rôznych častí Nílu.
Jazyková situácia v modernej Núbii je pravdepodobne typická pre veľkú časť minulosti. Hovorcovia troch domorodých dialektov, ako aj nenúbijskí kolonisti medzi nimi, používajú spoločný písaný jazyk, ktorý je všetkým rovnako cudzí. Z toho možno vyvodiť dve dôležité lekcie. Po prvé, používanie jedného písaného jazyka v celej oblasti nemusí nevyhnutne znamenať jeden hovorený jazyk. Po druhé, písaný jazyk nemusí byť materinským jazykom žiadnej zo skupín, ktoré ho používajú. Vzťah modernej núbijčiny k starším jazykom regiónu vždy spôsoboval ťažkosti. Zjavný nedostatok podobnosti s nerozlúšteným merojským jazykom spolu s dôkazmi o rasových rozdieloch, ktoré uviedol Elliot Smith, viedli k rozšírenému predpokladu, že súčasný jazyk prišiel do Núbie s černošskými útočníkmi zo „skupiny X“, ktorí vytlačili alebo pohltili svojich merojských predchodcov. Anatomický základ tejto teórie sa odvtedy ukázal ako falošný; okrem toho naozaj nevieme, akým jazykom hovorili merojskí obyvatelia Dolnej Núbie.
Písaný jazyk, ktorý príležitostne používali, môže byť jazykom vládnuceho kmeňa ďaleko na juhu (t. j. v Meroé) a celkom odlišný od ich bežnej reči. Ak majú lingvistické dôkazy niekedy pomôcť odhaliť sociálnu históriu Núbie, musíme nielen dešifrovať merojský jazyk, ale aj zistiť, kto ním hovoril. Medzitým nás dôkazy o jazyku nenechajú historicky oveľa múdrejšími ako dôkazy o rase.
Archeológia a textová história sa samozrejme môžu a mali by sa navzájom dopĺňať. Spoločne môžu poskytnúť úplnejší obraz života kedykoľvek v histórii, než ktorý môže byť zdrojom sám osebe. Nemožno ich však použiť striedavo, ako sa to stalo v Núbii, na vytvorenie súvislého a nepretržitého príbehu sociálneho alebo kultúrneho rozvoja. Skôr či neskôr sa človek musí rozhodnúť, či nechá niesť hlavnú ťarchu príbehu textový záznam alebo archeologický záznam, a teda či napíše sociálnu alebo kultúrnu históriu.
Wallis Budge nemal v roku 1907 žiadnu takú možnosť. Keďže mu chýbal kultúrny záznam, ako nám ho odvtedy odhalila archeológia, jeho egyptský Sudán bol nevyhnutne sociálnou a etnickou históriou, aj keď veľmi neúplnou. Od jeho čias sa však objavilo tak málo dodatočného textového materiálu, s výnimkou kresťanského obdobia, že dnes sme sotva lepšie pripravení na písanie sociálnych dejín. Navyše sa zdá nepravdepodobné, že by sa mnohé z medzier niekedy zaplnili. Pokračujúce používanie Reisnerových abecedných označení je výrečným svedectvom o našom nedostatku spoľahlivých etnických a sociálnych informácií počas mnohých období v núbijskej histórii.
Jeho teórie etnickej diskontinuity tu s nami budú pravdepodobne navždy, pretože samotná archeológia ich nepotvrdí ani nevyvráti. Ak stále nie sme schopní nazývať mnohé núbijské národy ich pravými menami, napriek tomu sme dosiahli neustály pokrok v štúdiu ich kultúrneho vývoja prostredníctvom archeológie. Príbeh nubiológie v dvadsiatom storočí je par excellence príbehom troch veľkých priehrad a archeologických záchranných programov, ktoré splodili. Prostredníctvom nich máme nielen náš jediný dôkaz o nezdokumentovaných etapách núbijskej histórie, ale aj množstvo porovnateľných a do značnej miery nezaznamenaných detailov, pokiaľ ide o kultúry historicky známych etáp.
Inými slovami, stále máme texty len pre vybrané obdobia v núbijskej histórii, ale teraz máme archeológiu takmer pre všetky obdobia. Čo teraz môžeme urobiť, je povýšiť archeológiu na jej správne miesto a nechať ju rozprávať nepretržitý príbeh kultúrneho vývoja od praveku až po súčasnosť.
Už sme si všimli, že Herodotos a väčšina jeho súčasníkov sa pozerali na „Etiópiu“ ako na prameň celej civilizácie. Akonáhle však staroveké bájky ustúpili vedeckému skúmaniu praveku, odborný názor sa zmenil na výrazne opačný názor. Pre predstavu európskej nadvlády v devätnástom storočí vyhovovalo veriť, že „temný kontinent“ bol vždy v zadnej bráne evolučného procesu. Veľkolepé objavy pračloveka vo východnej a južnej Afrike teraz začínajú korigovať tento etnocentrický pohľad a výsledkom je nový záujem o africkú prehistóriu. Začína to vyzerať, ako keby sa starí ľudia napokon úplne nemýlili.
V súlade so všeobecným nezáujmom o africkú prehistóriu prvé archeologické prieskumy Núbie venovali pozostatkom z doby kamennej len malú pozornosť. Reisner a Firth skutočne verili, že migrujúci Egypťania v štvrtom tisícročí pred Kristom (predkovia ich „skupiny A“) boli najskoršími obyvateľmi regiónu. Až o generáciu neskôr prvý prehistorický prieskum Sandfordom a Arkellom odhalil prítomnosť skutočne kultúr doby kamennej. Objavených pozostatkov však bolo málo a boli nedôležité a zdalo sa, že potvrdzujú všeobecný dojem kultúrnej marginality.