Staroveká história oblasti stredného Nílu bola neustále určovaná konfliktmi, ktoré vznikali medzi Egyptom a Núbiou. Obe kráľovstvá chceli nadvládu nad oblasťou stredného Nílu, pretože by otvorili obchod so zvyškom Afriky. Pre egyptskú Novú ríšu (16. storočie – 11. storočie pred n. l.) bolo dôležité udržať Núbiu v pokoji, aby mohla využiť jej bohatstvo na rozšírenie svojho vplyvu na územia Levanty- Sýrie.
Okolo roku 1650 pred Kristom sa Dolná Núbia dostala pod kontrolu kráľovstva Kerma. Diplomaciou toto kráľovstvo získalo kontrolu nad obchodom medzi Egyptom a Afrikou. Práve toto kráľovstvo Kerma sa v egyptských prameňoch objavuje ako Kráľovstvo Kush. Mená prvých Kushových vodcov zostávajú neznáme, ale o svoju nadvládu museli bojovať s egyptskými vládcami. Najstaršie zdroje spomínajú Kamose zo sedemnástej egyptskej dynastie (vládol okolo 1555 – 1550 pred n. l.), ktorá bojovala proti kráľovstvu Kush; jeho nástupca Ahmose I. pokračoval tam, kde skončil. Títo vládcovia začali systematické dobývanie Núbie. Kamose zabezpečil Dolnú Núbiu, ale nepodarilo sa mu expandovať Egypt ďalej na juh. Až za vlády Thutmose (Tuthmosisa) III., okolo roku 1460 pred Kristom, sa Egyptu konečne podarilo ovládnuť južné územia až po štvrtý katarakt na Níle.
Núbijské oblasti od prvého po štvrtý katarakt na Níle boli pod správou dozorcov. Ich oficiálny titul bol „Kráľovi synovia“, ktorý sa za vlády Amenhotepa II. zmenil na „Kráľovi synovia Kush“. Ich úloha bola podobná úlohe miestodržiteľa a mnohí historici ich tak opisujú. Tí, ktorí niesli tento titul, neboli nevyhnutne príbuzní egyptského kráľa; boli často povýšení do funkcie kvôli ich úsiliu ako kráľovskí správcovia a byrokrati
Egypt na dolnom konci Nílu má najdlhšiu zaznamenanú históriu na svete. Vnútorná Afrika, pri prameňoch tej istej rieky, má takmer najkratšie. Núbia, krajina medzi nimi, sa počas 5000 rokov strieda medzi históriou a temným vekom. Najstarší písomný záznam z Núbie môže pochádzať zo štvrtého tisícročia pred Kristom; posledný temný vek sa skončil v roku 1813. Prerušovaný charakter zaznamenanej histórie Núbie odráža viac ako čokoľvek iné kolísavý a neistý záujem vonkajšieho sveta o túto odľahlú a nehostinnú krajinu.
Po tisícročia s ním Egypt zaobchádzal ako s akousi súkromnou poľovníckou rezerváciou pre ľudskú a zvieraciu zver. Ak si to egyptskí historici a zákonníci dovolili všimnúť si to, hovorili o tom pohŕdavými výrazmi vyhradenými pre „nižšie plemená bez zákona“. V hieroglyfických textoch sa zriedka stretávame s menom Kush (prvé meno pre Núbiu) bez prívlastku „mizerný“ alebo „ohavný“. Núbijčania si urobili o niečo viac spravodlivosti, keď po 2000 rokoch začali písať svoju vlastnú históriu. Napriek tomu ich kráľovské vyhlásenia nie sú oveľa informatívnejšie ako vyhlásenia ich egyptských mentorov. Sú plné tých istých márnomyseľných chválospevov a fiktívnych výhod, ktoré spájame s faraónmi – a boli napísané rovnakými exotickými znakmi. Okrem mien hercov v nich nie je nič výrazne núbijské.
Odľahlá krajina Horného Nílu so svojou cudzou faunou a obyvateľmi čiernej pleti uchvátila romantickú predstavivosť Grékov a Rimanov tak, ako to nikdy nebolo u Egypťanov. Sám Homér napísal, že ‚sú najvzdialenejší národ, najspravodlivejší z ľudí; obľúbenci bohov. Putujú k nim vznešení obyvatelia Olympu a zúčastňujú sa ich sviatkov; ich obete sú najpríjemnejšie zo všetkého, čo im môžu smrteľníci ponúknuť.‘? Dokonca aj v časoch rozkvetu helenistického skepticizmu prekvitali všetky druhy fantastických legiend o prameňoch Nílu, ako tomu bolo v stredoveku o kráľovstve Prestera Jána.
Meno Kush dali Núbii Egypťania zo Strednej ríše. Je to označenie pre domorodých obyvateľov núbijského regiónu, ktorí boli známi ako Kushiti. Výraz „Kuš“ však možno nájsť aj v osobných menách niektorých vládcov regiónu, napríklad kráľa Kaštu, ktorého meno možno preložiť ako „krajiny Kuš“. Najstaršie pramene histórie kráľovstva Kush sú egyptského pôvodu. Kvôli neustálym konfliktom v núbijskom regióne boli krajiny Kush tými južne od prvého kataraktu na Níle, ktorý bolo potrebné dobyť.
Bol to Diodorus Sicílčan, novodobý grécky historik a súčasník Lucretia (asi 50 pred Kr.), ktorý zaznamenal a odkázal potomkom vtedajšiu súčasnú tradíciu, že Núbia bola pôvodným domovom Egypťanov a prameňom samotnej civilizácie.
V stredoveku otváranie transsaharského karavanového obchodu dalo Arabom zo severnej Afriky oveľa realistickejší a prozaickejší pohľad na ich južných susedov. Niekoľko významných islamských učencov, medzi nimi veľký Ibn Khaldun,> zostavilo dejiny a zemepisné údaje Núbie. Len málo z nich bolo preložených do európskych jazykov až do devätnásteho storočia a niektoré sú nepreložené dodnes. Ešte pred 150 rokmi boli európske predstavy o Núbii z veľkej časti odvodené od romantických tradícií Herodota a Diodora.
Krátkodobá napoleonská okupácia Egypta v rokoch 1798-1801 otvorila krajiny Nílu európskemu vzdelaniu. Burckhardt, Cailliaud a Hoskins navštívili Núbiu a napísali podrobné a vnímavé správy o jej ľuďoch a kultúre. Epochálna cesta Richarda Lepsia v rokoch 1842-4, ktorá vyústila do 12-zväzkového diela o núbijských a egyptských starožitnostiach, zaradila Núbiu na historickú mapu všetkých čias.
Medzitým pokračujúce objavovanie a dešifrovanie hieroglyfických textov počas devätnásteho storočia otvorilo úplne nový prístup k núbijskej histórii. Obraz južnej zeme, ktorý vyplynul z egyptských textov, bol v mnohom diametrálne odlišný od toho, ktorý pochádza od klasických autorov. Zdalo sa, že Núbia nie je nič viac ako chudobná a barbarská pohraničná provincia, ktorú Egypťania podľa ľubovôle vykorisťovali a tyranizovali, predovšetkým kvôli jej zlatu, slonovine a otrokom. Ako sa oblasť egyptológie vyvíjala a historici sa čoraz viac spoliehali na hieroglyfické texty a menej na klasické zdroje, staroegyptský postoj k Núbii sa zakorenil v ich mysliach, až do konca storočia úplne nahradil starú predstavu Núbie ako prameňa civilizácie.
Je iróniou, že v tom istom roku, v ktorom bol uverejnený Budgeov pesimistický pohľad, bol v Núbii zahájený aj archeologický výskum, ktorý mal dokázať, že je drasticky nesprávny. Bol to veľký archeologický prieskum Núbie, prvá organizovaná záchranná kampaň na svete, ktorú si vyžiadala výstavba Asuánskej priehrady. Archeologický prieskum takmer okamžite narazil na pozostatky, ktoré neboli egyptského pôvodu; toľko z nich, že do konca prvej sezóny Reisner identifikoval najmenej štyri núbijské kultúrne štádiá, ktoré nemali žiadne egyptské ekvivalenty. Pretože história neposkytla žiadne mená pre tieto kultúry (alebo národy, ako ich považoval Reisner), dal im abecedné označenia – „A“, „B“, „C“ a „X“, podľa ktorých sú ešte šesťdesiat rokov bežne známe. Ak presne nedovolili Reisnerovi „rekonštruovať prepojenú históriu krajiny“ (Budgeho frázou), prinajmenšom zodpovedali za väčšinu temných vekov v núbijskej histórii, medzi epizódami egyptskej kolonizácie alebo vplyvu.
Reisner vo svojom vedení Archeologického prieskumu Núbie a pri neskorších výskumoch núbijských kráľovských cintorínov nesmierne doplnil skromný obraz histórie, ktorý Budge dokázal zostaviť z dokumentárnych zdrojov. Kultúrne obdobia, ktoré definoval, a poradie ich postupnosti zostali štandardným rámcom pre všetky štúdie núbijskej histórie od jeho čias, rovnako ako Manethova chronológia faraónskych dynastií zostala štandardným rámcom pre štúdium histórie starovekého Egypta. Aj Reisner však mohol napísať: „Úbohá Núbia“ bola spočiatku súčasťou Egypta. Po prvej dynastii to bol len doplnok väčšej krajiny a jeho história je sotva viac ako popis toho, ako ho Egypt využíval alebo zanedbával.